Eva je doslova dieťa holokaustu: narodila sa v pracovnom tábore pre Židov v Novákoch. Po vypuknutí SNP odišli do Piešťan, žili s falšovanými dokladmi. Po prezradení boli odvlečení do tábora v Žiline, neskôr do Serede v novembri 1944 ich deportovali do Auschwitzu, kde videli otca naposledy. Odišla do Západného Nemecka, kde žil jej manžel, rodičia prišli za ňou. V roku 1971 nečakane ovdovela, neskôr sa zamestnala a opäť sa vydala, porodila ďalších dvoch synov, po pôrode tretieho sa jej obnovila trauma z prežitého holokaustu. Vyštudovala psychoterapiu, venuje sa osvetovej činnosti a vzdelávaniu. Napísala životopisnú knihu „Číslo na tvojom predlaktí je modré ako tvoje oči“.

Novinárka Malgorzata Wojcieszynska patrí medzi známe osobnosti poľsko-slovenskej kultúry. Pamätá si bývalý režim, výnimočný stav v Poľsku a revolučné roky. Hneď po Nežnej revolúcii sa odsťahovala za svojim partnerom Stanom do Bratislavy a to ju vraj naučilo byť naozajstnou vlastenkou. Je všade tam, kde dochádza ku kultúrno-spoločenským prienikom medzi našimi dvoma krajinami, vedie časopis Monitor Polonyjny, pôsobí ako moderátorka a okrem toho je aj textárkou piesní.

Zora Bútorová obdivovala prekladateľské umenie svojej mamy, ale zvolila si vlastnú cestu. Vyštudovala sociológiu, ktorú dovtedy nazývali „buržoázna paveda“, a svoj vedecký život zasvätila poznávaniu spoločnosti, najmä výskumu verejnej mienky, otázkam rodovej rovnosti a problémom aktívneho starnutia.

V roku 1950 obidvoch rodičov Dany Viestovej zavreli do väzenia z politických dôvodov, musela sa o ňu postarať stará mama. Strýkom jej otca bol totiž nekomunistický veliteľ povstaleckej armády Rudolf Viest. Mama sa vrátila v roku 1951, museli sa často sťahovať kvôli práci, Študovala na žurnalistike, v roku 1968 sa zúčastnila na štrajku študentov a v roku 1969 na protestnej hladovke za Jana Palacha. V roku 1997 sa stala šéfredaktorkou Slovenky, neskôr pracovala na ďalších pozíciách. V roku 2024 dostala medailu M. R. Štefánika III. stupňa pri príležitosti 80. výročia SNP.

Bratislavčan Zoltán Demján bol desať rokov štátnym reprezentantom v horolezectve. Je prvým Čechoslovákom, ktorý dosiahol vrchol Mount Everestu v roku 1984 a zároveň jeden z mála ľudí na svete (s Jozefom Psotkom), a jeden z mála, ktorí vystúpili na najvyššiu horu sveta bez použitia kyslíkového prístroja. Za prvovýstup na Dhaulángiri získal cenu za Najlepší svetový horolezecký výkon v Himalájach za rok 1988. a tým jeho výkony zďaleka nekončia.

V Nitre žila židovská komunita v súlade a priateľstve s majoritou. Nacistické zverstvá toto spolužitie kruto narušili. Veľmi cenné svedectvo o Druhej svetovej vojne v Nitre priniesla pani Jurčová, ktorá udalosti navyše vnímala detskými očami: bola svedkyňou transportu židovských spoluobčanov, zverských zásahov Hlinkovej gardy a bombardovania Nitry.

Aj keď sa Štefan Zora narodil v roku 1949, jeho život bol poznačený holokaustom a tragickými rodinnými príbehmi. Mal však v sebe dostatok energie, aby sa stal hercom v detskej dramatickej skupine, absolvoval v Rakúsku medicínu a odišiel do Ameriky, kde sa stal psychológom. Tragédia holokaustu nebola len záležitosťou generácie, ktorá ho zažila ale aj tých, čo sa narodili po vojne. Potvrdzuje to aj príbeh Štefana Zoru.

Eva mala iba 16 rokov, keď sa vrátila z koncentračného tábora. Doma našla iba otca, ktorý gestapu ušiel doslova zázrakom. Z koncentračného tábora, kde väzňov triedil doktor Mengele, sa však nikdy nevrátil ani jej starší brat, ani stará mama. Eva na krajinu, ktorá umožnila deportácie vlastných občanov, nezanevrela. Pre emigráciu sa rozhodla až po tom, keď jej manžela ŠtB nútila do spolupráce výmenou za víza. Jej dcére zase komunisti neumožnili študovať. V zahraničí sa neskôr stala významnou vedkyňou.